15.december 2005
Vystupujeme z autobusu a kráčame smerom k Modrému domu. Tam sa máme všetci stretnúť a ísť za deťmi, o ktorých som dovtedy počula pár informácii, ktoré boli pre mňa zvláštne a dosť nepochopiteľné, lebo som sa nikdy v takom prostredí nepohybovala. Doteraz len teória a teória. Žalúdok mám trochu zovretý a čakám, či sa odohrá nejaká zo situácii, na ktoré nás pripravovali. Boli sme pripravení na to, že nám môžu napľuť do tváre, alebo len hodiť do očí oplzlé nadávky.
Stretli sme sa s jedným chalanom Peťom ( z Mládeže z ulice) a ten nás tam zaviedol. Kráčali sme smerom k veľkému modrému domu a vošli do dvora. Bolo to átrium, pozrela som hore na všetky strany a všade dookola boli balkóny obvešané handrami a celkovo tam bol bodrel a hluk, lebo deti boli dosť rozjašené, že sme prišli. A chceli, aby sme si ich všimli. Vyšli sme von na lúku a začali sa zoznamovať, všetko prebiehalo spontánne .Bolo dosť ťažké zapamätať si toľko mien naraz. Zobrali hneď loptu a začal sa futbalový zápas, v ktorom platí len jedno pravidlo „ Hraj za seba!” team pre tieto deti nič neznamená a „fér plej“ tiež nie. Strkanie, nadávky a kopance - to je normálne. Keď som porovnala tieto deti s deťmi z normálne fungujúcich rodín, bol to neuveriteľný rozdiel. Bolo mi to aj ľúto a aj som bola nahnevaná, že deti sú takto zneužité a ak sa im niekto vážne nezačne venovať, tak dopadnú veľmi zle. Vysoké percento takýchto detí skončí ako odpad spoločnosti. Niekde na okraji so závislosťou na krku, prostitúciou, alebo bez domova na ulici.
Keď sme hrali futbal tak tam prišiel aj nejaký otecko zjavne nafetovaný so svojim synom, ktorý sa pravé učil chodiť. Chlapec sa tackal a nevedel sa kopnúť do lopty a jeho tatko už vôbec nie. S týchto deti vyrastie kópia svojich rodičov, ak nespoznajú čo je to láska.
Deti boli celkom fajn ak ich neporovnávame s normálnymi deťmi. Iba jeden konflikt nastal, keď sme sa chvíľku nepozerali, jedno dieťa vytiahlo z Petinej tašky prskavky. Nemali síce nejakú vysokú hodnotu, ale išlo o princíp. Zobralo si s cudzej tašky čo mu nepatrilo a nechcelo to vrátiť. Odvtedy všetko nosíme pri sebe a mobilné telefóny vypnuté, neexistujú v tej chvíli.
8. február 2006
Naše kroky vedú znovu do Modrého domu. Svoje tašky, peňaženky, doklady nechávame v Milanovom aute. Mobilné telefóny sú vypnuté. Stretli sme sa s Peťom a ten sa pýta, aký je dnes plán? Peťa hovorí s úsmevom: “Prežiť“.
Ideme do sveta, ktorý je vzdialený nášmu. Rozmýšľam nad tým, čo sa dnes udeje, aké budú deti ... mám aj strach, ponáram sa do modlitby a dôverujem Bohu, lebo ináč by som tam asi nešla. A sedela možno niekde na káve, alebo si konečne umyla ten špinavý riad, čo mám na stole.
Milan ide s nami po prvý krát tak sme ho trošku postrašili. Spolu s Peťom idú zavolať deti. Hovoríme ak sa nevrátite do 3 min tak mi radšej ujdeme. Stojíme s Peťou a čakáme. Zatiaľ skúmam ten dom, pozerám do každého okna. Niektoré sú rozbité, čo môže hovoriť o nejakej agresivite, alebo ľahostajnosti svojich majiteľov. Prichádzajú prvé deti...sú to vlastne starší chalani, ktorý nás guľujú. Marek, Nikolaus... a o chvíľu aj dievčatá Lucka, Marika... a tiež malé dievčatko asi sa volá Miška z rozstrapatenými brčkavými vlasmi v dlhom kožúšku.
Snehová vojna pokračuje.
Celá téma tohto stretnutia sa volá „Si jedinečný“. Deti boli rozjašené a iba sa chceli guľovať a vôbec nereagovali na naše podnety hrať nejakú hru, ktorú sme mali pripravenú. A tak každý robil niečo iné. Na mňa sa „nalepila“ hneď od začiatku Miška. Tak ju volám, lebo keď som sa jej spýtala na meno tak som jej vôbec nerozumela. A nejakú „komoleninu“ mi vždy povedala. Ani na krok sa odo mňa nepohla.
Miška chcela aby som ju zobrala na ruky. Cudzie, špinavé dieťa, ktoré som poznala pár minút sa ku mne túlilo ako by som bola jeho mama. Začala ma hladkať po chrbte a potom ušpinenými, mokrými rukavicami po tvári. Pozerala sa mi skúmavo a dlho do očí až mi to bolo zvláštne. Ako by tam chcela niečo nájsť. Možno niečo čo nemá doma, možno niečo čo dáva istotu a pokoj do srdca, ...
Už som ju nevládala držať na rukách a kĺzala sa mi dole. Ale ona mi stále hovorila drž ma, drž ma! Tieto deti májú deficit lásky a sú priam hladné po tom, aby ich niekto pohladil po líčku.
Myslím si, že sú dosť poznačené svojimi rodičmi a spoločnosťou v ktorej sa pohybujú. Je ťažké zmeniť ich chápanie sveta a zmysel života.
Keď sme už odchádzali, prišla ku mne Lucka a držala sa ma ako kliešť. „Mirka však mi dáš 2 koruny?“ Prosím, prosím! Pozerala sa na mňa z dola veľkými hnedými očami. Vysvetlila som jej, že nemám pri sebe peniažky a čakala som, že mi napľuje do očí, alebo aspoň povie nejakú „chutnú“ nadávku.
Nič sa s toho neodohralo a stále ma držala a prosíkala. Tak som ju aj Mišku pohladkala a snažila sa nejako sa dostať z toho zovretia.
Aj toto je veľmi častá situácia, deti si pýtajú peniaze, aby si potom mohli ísť kúpiť cigarety, alebo lepidlo na fetovanie. Preto nenosíme zo sebou žiadne peniaze a nič im nedávame.
Keď som odchádzala tak som bola aj celkom spokojná a vďačná, že nič zlé sa nestalo a že som mohla venovať kúsok svojho času týmto ufúľaným, ale krásnym deťom.
Len tak v skratke som sa snažila predstaviť OZ Mládež z ulice. Je to ťažká a náročná práca, ale dúfam, že raz prinesie svoje ovocie. A určite to má zmysel aj keby sme len jednému dieťaťu, ktoré trpí, alebo žije v zlých podmienkach pomohli. Mnoho ľudí nechápe našu prácu, považuje ju za zbytočnú a neefektívnu. Ale my sa aj tak nevzdáme a budeme bojovať o tieto deti, aby možno prežili lepší a kvalitnejší život ako ich rodičia a neboli záťaž a ohrozenie pre
spoločnosť ale prínosom. Každé jedno dieťa má obrovskú hodnotu v sebe a nemôže za to, že sa dostalo do rodiny, ktorá nemá oňho záujem, alebo niekedy aj má, ale ich životné podmienky neumožňujú aby jeho život a vývoj bol kvalitný.
Nemôžme dať týmto deťom a ich rodinám peniaze, sme všetko študenti, ale aj keby sme mohli tak to nemá zmysel, lebo oni nevedia využívať peniaze, tak aby to malo pre nich úžitok.
To, čo im môžeme dať je láska a pocit, že nám na nich záleží. Záleží aj napriek tomu akí sú.
