Až pri tomto filme som si uvedomila, aké je dôležité aby si národy medzi sebou pomáhali a aby boli vojaci tam, kde majú byť a aby sa snažili udržať mier tam, kde nie je. Keby takáto genocída nastala na Slovensku, tak by som bola a všetci by sme boli šťastní, keby niekto prišiel a poskytol by aspoň akú takú pomoc či humanitárnu, alebo vojenskú.
„V politike sa veci nedejú náhodou. Ak sa niečo udialo, bolo to aj tak premyslené.“ /Teodor Rooswelt, prezident USA/.Všade ide o politiku, všetko sa deje prostredníctvom peňazí a vždy na to doplatia obyčajní ľudia. Jednotlivec. Príčiny konfliktu môžu byť rôzne, územné spory, náboženské alebo hospodárske konflikty, etnické problémy...
Je teraz ťažké posudzovať príčiny vojny, teroru, či ide o Rwandu, bývalú Juhosláviu, Kosovo, Blízky a stredný východ, alebo Kóreu. Je dôležité, aby tam boli vojaci, ktorí sa snažia udržať mier, dať pocit istoty, bezpečia a možno aj pomôcť postaviť sa na nohy zničenému národu. Pomoc je potrebná, ale účinná len v tom prípade, ak sa dostane tým, ktorí ju potrebujú.
Sila jednotlivca môže byť obrovská. Paule má na starosti luxusný hotel, jeho dvere otvorí pre utečencov a tak zachráni okolo 11 000 ľudí. Má viac empatie a túžby v sebe ako celá Amerika alebo Európa. Fascinujúce. Nie je to rozprávka ani utópia, to sa skutočne stalo. Keď človek chce, tak môže zmeniť veľa.
Najväčšia ignorancia, sebectvo, ľahostajnosť je, keď z hotela odvážajú hostí- belochov a černochov tam nechávajú osudu, ktorý je každému jasný ako skončí. Ale táto nevšímavosť je asi normálna a charakteristická pre našu dobu. Veľa ľudí v našej republike nevie, že máme profesionálnych vojakov. Nevedia, že sú zahrnutí do mnohých misií po celom svete, nevedia aké je ich poslanie. Nevedia ani to, že je veľa ľudí na svete, ktorí trpia a čakajú, že niekto príde. Nezaujíma ich to. Možno trochu áno, ale to je všetko čo urobia. Mnohí z nás si večer zapnú televízne správy, vyložia nohy na stôl a spokojne si dojedia svoje jedlo... Keď sa niečo zlé deje, tak nás to začne zaujímať až vtedy, keď sa to začne diať nám. Uprostred priemyselnej revolúcie, blahobytu a pohodlia sa zabúda na to, že mier nie je vo svete bežný a samozrejmý.
Je to všetko začarovaný kruh plný nenávisti a hnevu. Najlepšie by bolo, keby sme nikdy nikde nepotrebovali vojakov, ktorí nás ochraňujú. A keby nemuseli byť žiadne vojenské misie. Ale toto asi nebude nikdy realita. A preto potrebujeme cvičiť kvalitných, zodpovedných, ľudských, empatických vojakov a odhodlaných bojovať za mier a pokoj aj v iných krajinách. Ale nie je to len o „vojačikoch“, ale aj o ich nadriadených, o organizáciách, o štátoch, ktoré zastrešujú vojenské misie. Aj tam musia byť čestní ľudia, ktorým nejde len o politický, alebo ekonomický záujem, ale o jednotlivcov a ich životy.
Mnohí si u nás na Slovensku povedia, že prečo investovať toľko peňazí do pomoci iným krajinám, do výcviku vojakov... keď u nás doma je veľa problémov, ktoré sa neriešia a aj u nás je veľa ľudí, ktorí žijú na hranici biedy. Nechcem tento názor vyvracať, ale mám niekedy pocit, že sa sťažujú tí, ktorí majú dostatok. A práve paradox je, že chudobný dá skôr aj to málo čo má, ako bohatý, ktorý skôr nejakú pomoc poskytne k vôli tomu, aby zviditeľnil sám seba. Môžeme byť radi, že nemusíme zažívať na vlastnej koži smrteľný pach vojny. Byť bez domova, jedla...možno utečencami.
Vojenská misia je jednoznačne náročná nielen na súžitie s „domorodcami“, ale aj život v malej komunite bez rodiny a blízkych. A asi najťažšie je to, že v mnohých prípadoch sú mierotvorcovia nárazníkovou zónou medzi dvomi znepriatelenými stranami. Tak je tomu napríklad na Cypre, kde vojaci udržiavajú pokoj medzi južnou - gréckou a severnou - tureckou časťou ostrova. Keby tu neboli vojaci, ktorí udržiavajú prímerie medzi znepriatelenými stranami, pokoj na ostrove a tiež majú humanitárne úlohu, tak si vieme všetci predstaviť ako by to dopadlo. Slovenská republika tu po prvýkrát v histórii prevzala velenie v jednom z troch sektorov misie. Vojaci ozbrojených síl Slovenskej republiky zastávajú funkcie na hlavnom veliteľstve UNFICYP v Nikózii, ďalej na veliteľstve sektoru IV spolu s maďarskými vojakmi, na veliteľskej rote a v druhej strážnej rote.
S tohto vyplýva, že slovenskí vojaci majú významné miesto v zahraničných misiách. A sú spoľahliví a stále lepšie vycvičovaní. Je zaujímavé pozorovať, že Slovensko nie je expanzívny štát. Hovorí sa o nás, že sme „holubičí národ“. A práve my vstupujeme do iných krajín aby sme priniesli posolstvo mieru, pokoja a stability. Naša republika od svojho vzniku prispela do mnohých mierových operácií.
Myslím si, že našim vojakom sú vďační hlavne ľudia, civilisti, ktorí sa ocitli vo vojne a nemajú inú túžbu, ako prežiť. Navždy si zapamätajú tváre tých, ktorí im pomohli dostať sa s pekla.
Som rada, že existuje niekoľko mužov a žien zo Slovenska, ktorí opúšťajú svoj domov a rodiny, obliekajú si zelenú uniformu a meter za metrom odminóvajú polia, minimalizujú ľudské utrpenie, likvidujú zbrane a muníciu, zabezpečujú bezpečné prostredie, v ktorom polícia môže zasahovať proti organizovanému zločinu. A dávajú nádej do beznádeje. Ich životy sú mnoho krát ohrozované a niekedy visia na vlásku. Ale oni si aj napriek tomu vybrali túto službu a dávajú do toho celé svoje srdce.
